Svadba Dominika a Viki bola veľmi pekná. To preto, že sa majú veľmi radi a doslova to z nich srší. Stačí ich sledovať, ako sa na seba pozerajú, ako sa držia, ako komunikujú. S Dominikom sa poznám roky zo zboru a zo spoločenstva. Viki som spoznal pár týždňov pred svadbou. Zavolali ma za fotografa, hoci som mal za sebou len dve svadby, aj to pred rokom. Pritom Dominik je ostrieľaný a v našich končinách pomerne známy fotograf. Verili mi viac, ako ja sám :). A teraz vám napíšem, ako to prebiehalo a dopadlo.

Prípravy ženícha

Dominik mi poslal detailne spracovaný harmonogram, kde bolo presne rozpísané, čo, kedy a kde sa bude diať. Musím pochváliť, že to fungovalo dosť presne a prinášalo to pokoj do celého dňa. Začínali sme o deviatej ráno v jeho rodnom dome. Dvor bol pekne vyzdobený, slnko pekne svietilo, svadobná atmosféra sa dala cítiť. Odfotil som teda pár záberov vonku a poviem vám prečo. Ja, keď sa vraciam do rodného domu, vždy sa na chvíľku vytratím a sám sa prejdem po záhrade, po dvore a všetko mi to pripomína detstvo, súrodencov, rodičov, spoločné práce, vône – normálne pri tom nasávam pokoj a pripomína mi to, kým som a aké mám korene. Čím som starší, tým viac si to uvedomujem. A možno sa mi podarí zachytiť aspoň trochu niečoho podobného aj na fotky. Možno to po rokoch bude vyvolávať spomienky na mamin záhon alebo na obklad, ktorý kládli spolu s otcom – kto vie?

V obývačke už bol prestretý stôl s pohostením pre hostí. Chlebíčky, koláče, “ohnivá voda” – to všetko, aby sa hostia posilnili a potešili. Krásnu upokojujúcu atmosféru dotvárali rôzne nábožné sošky a obrázky, ktoré zdobili izbu. Možno raz aj toto vyvolá nejakú peknú spomienku na spoločné modlitby v rodine.

Potom sme už išli hore do Dominikovej izby, kde sa obliekol a my s kameramanom Lukášom sme to zdokumentovali. Naschvál používam slovo zdokumentovali. To preto, lebo nedávno som od kamaráta počul, že kvôli fotografovi a kameramanovi si košeľu musel obliekať asi 20-krát, pretože to zaznamenávali rôznymi objektívmi a z rôznych uhlov. Nakoniec teda bude mať katalógové zábery a reprezentatívne video, ale vždy, keď si na to spomenie, spomenie si na tých dvoch režisérov. Vôbec nerozumiem, prečo sa dnes toto toleruje a dokonca považuje za normálne. Keby toto spravil fotograf či kameraman mne na mojej svadbe, tak by som sa asi spýtal, či je tu on pre mňa alebo ja pre neho (ale je jasné, že takého by som si nikdy nevybral). My predsa chceme zaznamenať svadobnú atmosféru, natešeného ženícha, možno hrdého brata, ktorý ochotne asistuje, ale niektorí “režiséri” si ženíchovu izbu mýlia so štúdiom, ženícha s hercom a výsledné zábery s reklamným katalógom. Na obliekanie sme nevyberali najkrajšiu izbu a nepresúvali sme nábytok. Fotili sme v Dominikovej “detskej”, kde prežil detstvo. Obliekal sa akoby sme tam ani neboli, bol sám sebou a presne o to nám išlo. Nebudeme teda ohurovať dokonalou estetikou, ale možno oslovíme tou prirodzenosťou a “normálnosťou” :).

Zrazu do izby prišla Dominikova sestra – rehoľná sestrička. Keď si všimla, že tam fotíme a kamerujeme, milo sa zháčila, že nás nechcela vyrušiť. Lenže ja som ju práve pri tom odfotil – a úsmev máme zvečnený :). Nie je to super vidieť zasvätenú osobu so zásterou okolo pása? Nie je super si uvedomiť, že aj títo ľudia majú svoje rodiny, súrodencov, domovy? Okrem toho je pre mňa výbornou spätnou väzbou, že keď ma ľudia zbadajú, tak miesto aby zmeraveli pred “pánom fotografom”, tak sa usmejú na “Jožka” :). Dúfam, že sa to bude dariť aj do budúcna.

Keď už bol Dominik dokonale vyfintený a pripravený, pobral sa na prízemie zvítať sa s prichádzajúcimi hosťami. Ani neviem prečo, ale odfotil som ho ako spokojne a radostne kráča po schodoch. Možno je to kompozíciou, vodiacimi čiarami, svetlom alebo Dominikovym výrazom, ale táto fotka sa mi páči a keď sa na ňu pozerám, cítim skoro také slabé zvieranie v žalúdku, že ahá, už prichádza ženích :).

Potom som sa trochu motkal na chodbe, v kuchyni a nemohol som neodfotiť detaily ako napr. teplé, voňavé a mastné jaternice (po našom “hurky”), pani pripravujúcu chlebíčky a také drobnosti, ktoré hostia nemajú šancu vidieť, ale pritom práve toto vytvára tú svadobnú atmosféru. Ja neviem, možno je to pre niekoho divné, ale ja by som také fotky z vlastnej svadby chcel (ale v tom čase som nad tým vôbec neuvažoval). Pri ich pozeraní by sa mi hneď vybavili tie vône, tí usilovní a skrytí pomocníci a určite by som bol aj prekvapený, kto každý a akými prácičkami prispel k tomu, že sme mali všetko, čo v svadobný deň považujeme za samozrejmosť.

S drobným meškaním sa začalo odpytávanie a udelenie požehnania. Na to je dobré byť vystrojený širším aj dlhším objektívom, aby sme mali aj celok aj detaily. Problém je s miestom, pretože ľudí v miestnosti je veľa a priestor na pohyb minimálny alebo vôbec žiadny.

Navyše si s kameramanom nechceme cloniť ani rušiť prítomných. A tak asi nezostáva iné len sa zmieriť s tým, že dokonalý výraz každého prítomného sa nám zaznamenať nepodarí. Ináč, je milé, keď si všetci ešte predtým povedia, že to zvládnu s chladnou hlavou a nebudú plakať, ale už po pár minútach vyťahujú vreckovky :).

Prípravy nevesty

Nasledovala cesta za nevestou, asi hodina a štvrť autom. Ideálne je mať adresu pripravenú v GPS, aby sme sa nezdržiavali vyťukávaním a vyberaním možností trasy. A tiež je dobré trasu si obzrieť ešte skôr (aspoň cez internet), aby nás neprekvapilo, že most je uzavretý alebo že nám zblbne GPS. Keď sme dorazili, podľa harmonogramu bola už nevesta oblečená a mali sme zaznamenať len posledné detaily šnúrovania, náušnice a pod.

Znovu sa všetko dialo autenticky, neveste pomáhala jej sestra a fotili sme v ich izbe.

Po 15 minútach dorazil natešený ženích :). Mne sa veľmi páči záber, kde ešte s rodičmi preberá posledné detaily, dostáva posledné usmernenia… Neviem, o čom sa bavili, ale nie je to milé? Nie je to normálne? Nie je to krásne? Ešte aj to jablko na zemi – mohol som ho odretušovať, ale zdá sa mi, že tam vynikajúco pasuje :).

Potom sa už radostne vybrali za nevestou a Dominik si spokojne obzeral svadobnú kyticu. Možno súhlasíte, možno nie, ale TOTO je fotka, ktorá ho vystihuje, ktorá zachytáva jeho radosť, spokojnosť. Aj to, že kráča pred svojimi rodičmi, že on je ten hlavný, ten ktorý ide za svojim cieľom, ktorý práve mení svoj život.

Po tradičnom prípitku v predsieni sa konečne s Viki uvideli po prvýkrát. Žiadne choreografie, všetko išlo pekne prirodzene a radostne.

Potom už nasledovalo spoločné odpytávanie a požehnanie, ktoré sa znovu nezaobišlo bez vreckoviek :).

Sobáš

Dostávame sa k najdôležitejšiemu, a to je sobášny obrad. Tu krásne vynikol vzťah Dominika a Viki. Tie ich pohľady, držanie za ruky… 🙂

V kostole sa cítia dobre, lebo sa v tomto prostredí pohybujú, lebo tam čerpajú, lebo tam sa realizujú. Nie, nejdem moralizovať, nejdem ani nepraktizujúcich čitateľov nabádať, ale – veľmi chcem využiť príležitosť a poukázať, že kostoly nie sú len o tých farizejoch, o tých babkách, čo sa ohovárajú, o tých skazených kňazoch, ktorí vás odradili od viery. Je tam aj kopa super ľudí, mladých, dospelých, máme fantastických kňazov, múdrych, svätých, veselých, priateľských…

Na omši bolo aj veľa detí, ktoré sú veľmi vďačnými “subjektami” na fotenie a všetko skrášľujú :).

Musím sa priznať, že mi nie je všetko jedno, keď mám zamieriť objektív na prakticky cudzieho človeka a tváriť sa nejako normálne. Chce to odvahu a pomáha mi, keď si vedome pripomínam, že som tam práve na to. Niektorí si ani nevšimnú, kedy som ich odfotil, iní to stihnú a aj pekne zapózujú :).

Zábava

No a potom už bola zábava :). Vtedy si už vydýchnem, že najdôležitejšie veci máme za sebou, teraz nás čaká pár hodín na tomto mieste a určite vznikne pár pekných fotiek. Z minulých svadieb som sa naučil, že fotiť prvý tanec (ale aj tie ďalšie) je vhodné z takého miesta, aby sme v pozadí nemali aparatúru hudobníkov so stojanmi, káblami a podobne. Tiež sa snažím najprv nafotiť celkový záber, teda celé postavy a potom sa sústrediť na detaily, teda výrazy v tvárach. Ako si tak fotím, zrazu niekto vypustil konfety alebo lupienky alebo čo to bolo. Tie zmiatli autofocus fotoaparátu a ten rýchlo preostril z tvárí novomanželov na tieto lietajúce vecičky. Všimol som si to až doma a tak ma to sklamalo, že som chcel fotku zmazať ako nepodarok. Akurát do izby vošla moja manželka a zhíkla, že aká super fotka. Ja jej na to, že je zle zaostrená. Ona sa pozrela zblízka a úplne nadšená z emócie zhodnotila, že to vôbec nevadí. Vtedy som si pripomenul, čo hovorí môj fotografický vzor Joe Buissink. Veru, radšej neostrú fotku super emócie ako ostrú fotku znudeného páru :). A tak som to experimentálne fukol na facebook a zostal som prekvapený, koľkí ľudia reagovali. Ide z toho radosť, a to normálni ľudia chcú na svadbe vidieť. Ostrosť budú riešiť len začiatočníci, ktorí práve dopozerali tutoriály alebo zatrpknutí fotografi, ktorým vadí úplne všetko.

Portréty

Podvečer sme sa vybrali nafotiť pár portrétov. Najprv pri kostole, ktorý je mladomanželom blízky, a potom na neďalekej lúke. Nikto nikomu nehovoril ako sa má tváriť, kde držať ruku, nieee. Pri kostole bol strom, tak sme si povedali, že poďme sa odfotiť pod strom. Dominik si pritúlil Viki, hodili na seba ten ich hrdličkovský pohľad a beng. Potom čosi ukázal hore na oblohe – a beng.

Ideme ďalej. Pri nejakom plote sa znovu pritúlili a beng.

Pri kostole stála socha sv. Jána Pavla II. Pritúliť, objať, pusinka, beng, beng, beng. Nakoniec sme skončili na lúke, kde si posediačky pohrkútali. Žiadne opozerané rekvizity, predsa dôležitý je výraz v tvárach, blízkosť, reč tela. No a takto jednoducho sme to nafotili, žiadne reflektory, softboxy, statívy, asistenti. Ono, vďaka tomu by sme možno mali technicky lepšie fotky, ale určite nie prirodzenejšie. Dnes sa ľudia pretekajú v tom, kto bude mať lepšie – dramatickejšie – nasvietenie, kto bude na exotickejšom mieste. Ale ja hovorím, že hlavné je, ako sa máte radi a či to je vidno.

Pokračovanie zábavy

Po hodine a pol sme sa vrátili späť do sály a nikomu nevadilo, že sme boli preč. Zábavu som fotil bez blesku, hoci som so sebou mal dva. Áno, videl som dokonalé fotky z parketu, kedy má fotograf rozostavené blesky v každom rohu a na fotkách si vytvára vlastnú atmosféru. Sú tie fotky pekné? Jasné, ľuďom krásne vidno do tvári, farby sú dokonalé, len – nič z toho nie je reálne. Na parkete je tma, ľudí je sotva vidieť a každý si to takto pamätá. Keď potom zbadajú dokonalé nasvietené fotky, opýtajú sa, kedy to bolo, veď také svetlo na parkete nebolo. A tak, tu mi zase ide o realitu, nie o estetiku. Keď je na parkete tma, tak budú fotky tmavé.

Počas fotenia zábavy striedam širšie a dlhšie ohniská, chcem mať zábery celého parketu ale aj interakcie medzi tanečníkmi, medzi rodičmi a deťmi, hlavne, nech ide zo záberov radosť. A nech sú spomienky. Ja mám starú fotku z deväťdesiatych rokov, kde tancujem so svojou mamou. A má pre mňa hodnotu. A preto také fotky chcem robiť aj ja.

V postprocese som sa dosť natrápil s farbami, pretože v sále boli asi 3 zdroje svetla: relatívne chladné stropné svietidlá, potom teplé svetlá na stĺpoch a ešte svetlá stropných ventilátorov. Tieto svetlá navyše blikali na rôznych frekvenciách alebo s rôznou fázou, takže v jednom zábere dominuje chladné stropné svetlo a ostatné sú takmer úplne stlmené. O zlomok sekundy je to naopak, potom svietia všetky alebo aj žiadne. Najhoršie je, že pri niektorých fotkách je časť osvetlená jedným svetlom a iná časť iným. V takom prípade je asi celkom rozumné previesť fotku do ČB. Alebo sa s tým zmieriť. Alebo sa trápiť a snažiť sa o lokálne korekcie, ktoré sa aj tak nemôžu podariť dokonale. Alebo – vygenerovať si vlastné svetlo z bleskov.

Technické okienko

Určite niekoho bude zaujímať použitá technika. Mám teraz zostavu, s ktorou som takmer úplne spokojný. Prvý fotoaparát je bezzrkadlovka Sony a6300 s objektívom Sigma 18-35/1.8 Art. Druhý je Sony a6500 so Sigmou 50-100/1.8 Art. Výhodou je, že počas dňa takmer nepotrebujem meniť objektívy. Občas však nasadím širokouhlý Samyang 12/2. Ako zálohu mám so sebou ešte Sony 35/1.8 a Sony 18-105/4.

Objektívy Sigma nakladám na telá Sony pomocou adaptéra Sigma MC-11. Funguje to prekvapujúco dobre a dokonca sa ukázalo, že autofocus je ešte lepší ako pri natívnych objektívoch Sony.

Uvažujem, že časom prejdem na dve telá a6500, aby som na oboch mal dotykový displej, vďaka ktorému je zmena ostriaceho bodu extrémne rýchla a jednoduchá. Tiež by sa hodili trochu lepšie popruhy, pretože po celom dni nosenia som mal týždeň bolesti chrbta a krku :).

Bezzrkadlovkám sa vyčíta nízka výdrž batérie. Ja s tým problém nemám. Dokopy mám 10 batérií a mám rozvrhnuté, že prvý pár využívam na fotenie ranných príprav, druhý na odpytávanie, tretí na sobáš, štvrtý na začiatok zábavy, ale to sa mi medzitým dobíjajú tie prvé páry. Podobne to mám s SD kartami, každá “kapitola” ide na inú kartu.

Ešte možno zaujímavosť, nad ktorou sa pozastavil aj kameraman Lukáš – vôbec nepoužívam hľadáčik. Fotím len cez displej, takže vyzerám skôr ako kameraman. Fotoaparáty mám nastavené na úplne tiché fotenie, takže nepočuť žiadne cvakanie a ľudia ani nevedia, že ich fotím. Myslím, že aj to prispieva k uvoľnenejšej atmosfére.

Záver

A to už je záver. Hoci som mal rešpekt pred fotením svadby fotografa, teraz som rád, že ma k tom “donútil”, že mi dôveroval, hoci asi každý čakal, že si zavolá nejakého ostrieľaného machra. Fotky som postupne dával na facebook a reakcie ľudí boli veľmi pekné. Predpokladám, že sa nájdu aj kritici a bolo by zvláštne, keby sa nenašli. Môžno mi vytknú, že fotím blbosti, že veľa táram, že mám iný postproces, že nepoužívam blesky a všetky tie parazoly, že mám divné kompozície. Ale ja tak nejak vnútorne cítim, že tých mainstreamových fotografov, čo sa prezentujú len nabubralými portrétmi, čo vešajú nevestiné šaty na stromy, čo robia ten vyblednutý postrproces, veci a ľudí “zdokonaľujú” vo fotošope a všetko pekne režírujú, je už naozaj dosť. Ak sa takto definuje svadobný fotograf, tak ním určite nechcem byť. Chcem byť nenápadným reportérom toho, ako sa máte radi a akí ste.